10. 10. 2013
Návšteva slovenského parlamentu
bola lákadlom pre všetkých účastníkov spoločensko-vednej exkurzie. Žiaci deviatych ročníkov pod vedením pani učiteliek Gabriely Hagarovej a Jarmily Zvolenskej sa vybrali do Národnej rady Slovenskej republiky do Bratislavy vo štvrtok 10.10.2013.
Vo štvrtok preto, lebo ten býva zvyčajne rokovacím dňom. Čo čert nechcel, tento štvrtok zívala NR SR prázdnotou. A tak sa nás po dlhom čakaní ujala pani sprievodkyňa a vošli sme do budovy.
Absolvovali sme hneď pri vstupe kontrolnú "operáciu" , či nie sme náhodou dáki terosti. Zo skenovacieho tunela pre naše batôžky a taštičky sa ozývalo samé "pípanie". V očiach mnohých sa zračil menší alebo väčší strach, čo sa bude diať. Pri prechádzaní "bezpečnostným zariadením" nám smrteľne vážny , dôležito sa tváriaci pracovník, prechádzal po našich postavách detektorom kovov a ak "sme pípali". A to sme teda "statočne pípali", pretože dnešné moderné oblečenia, najmä pre mladých, sú vyzdobené zväčša množstvom kovových ozdôb či cvokov. Nepríjemným hlasom na nás štekal, aby sme poodkladali na pult všetky predmety, ktoré by to mohli spôsobovať, ako napr. mobily, a keď nás už poobnažoval z vrchného ošatenia a my sme naďalej pípali, posúval nás nervóznym a nepríjemným hlasom ďalej a vestibul Národnej rady nás postupne všetkých prijal. Bezpečnostné zariadenie skonštatovalo, že nie sme nebezpeční, že nikoho neohrozíme, nemáme pri sebe žiadne zbrane. Pocity sme mali všetci rovnaké: veľmi nepríjemné z chladného neosobného prijatia v tak dôležitej štátnej inštitúcii, akou je Národná rada SR.
Čo nechápu? Veď sme len mierumilovní zvedaví deviataci z jednej z trnavských základných škôl! Ale, jednoducho, bez tejto dôležitej operácie tam nikto nikoho nevpustí. Je to nevyhnutná "operácia". Kontrolujú každého, kto do budovy vstupuje. Ale zážitok to bol pre všetkých veľký.
Pani sprievodkyňa nám podala úvodné slovo o histórii NR SR pri buste Jozefa Miloslava Hurbana, kde sme pod sklom mohli vidieť najdôležitejšie predmety pri úkonoch na najvyššej úrovni v tejto inštitúcii, kládla nám otázky a my sme na mnohé vedeli správne odpovedať. Veď na hodinách či už občianskej náuky, dejepisu, slovenského jazyka a literatúry sa na nás vďaka vyučujúcim "nalepilo" dosť vedomostí.
Prechádzali sme priestrannými chodbami, vystupovali širokými schodišťami, kde na nás dýchala honosnosť, príjemná atmosféra.
Prenádherná bola séria ôsmich obrazov od Albína Brunovského, ktorý na 30 rokov odložené a vysušené drevo namaľoval prekrásne výjavy z Prostonárodných slovenkých povestí - zozbieraných Pavlom Dobšinkým.
Pani sprievodkyňa nás doviedla na "balkón" nad rokovacou sálou, ktorý je určený pre novinárov či iných obyčajných návštevníkov slovenskej verejnosti, ktorí sa živo zaujímajú o dianie v parlamente.
Poslednou a zároveň najpríjemnejšou zastávkou bola samotná rokovacia sála, pre nás známa len z televíznych prenosov. Vstupovali sme do nej s úctou a cítili sme sa akoby stratení v nej. Po ľavej strane sa vinuli vystupujúce rady kresiel do vyvýšených priestorov, kde má každý zo 150-tich poslancov svoje presne určené miesto so svojou menovkou, hlasovacím zariadením. Po pravej strane pod obrovský slovenským štátnym znakom trónili kreslá pre členov vlády, kreslo pre prezidenta, pre predsedu národnej rady, pre predsedu vlády a jednotlivých ministrov. Rečnícky pult sme si mnohí vyskúšali a mali sme z toho zvláštny, príjemný pocit. Zdá sa, že život poslancov je veľmi náročný, zaujímavý, ale zároveň aj veľmi príjemný.
Mnohí sme sa vracali domov s tajným maličkým zárodkom myšlienky, že nebolo by zlé stať sa v budúcnosti...
žiaci IX.A, B, C s vyučujúcimi
Do galérie Návšteva parlamentu boli pridané fotografie.
autorka článku: Jarmila Zvolenská